PODOBENSTVO O DESIATICH PANNÁCH

Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: „Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.“ Ale múdre odvetili: „Aby azda nebolo ani vám ani nám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!“ No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: „Pane, Pane, otvor nám!“ Ale on im povedal: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.“ Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny. (Mt 25,1-13)

Podobenstvo o desiatich pannách bolo pre prvú Cirkev, ktorá túžobne očakávala príchod svojho Ženícha a zavŕšenie časov, veľmi aktuálne. Ženích neprichádzal, „otáľal“, Lukáš týmto podobenstvom ubezpečuje cirkevnú obec, že určite príde, ibaže hodina jeho príchodu nie je známa.

Toto podobenstvo má ešte jednu interpretáciu: hoci Ježiš hovorí o svadbe, v skutočnosti hovorí o smrti. Tým úplne mení náš obvyklý pohľad na ňu. Hovorí, že kresťan má chápať smrť ako vytúžený, dlho očakávaný a dôkladne pripravený deň svojej svadby so Ženíchom – Kristom.

(Aby sme sa príliš nezľakli: aj sobáš muža a ženy možno chápať ako istý druh smrti, kedy sa jeden druhému celí odovzdávajú, istým spôsobom zomierajú ako jednotlivci, ale len preto, aby vytvorili jedno telo – novú manželskú bytosť. Pred oltár prichádzajú dvaja, a odchádzajú ako jeden.)

V tomto podobenstve nájdeme veľa symbolov. Panny tu nie sú nevesty, ale družičky – a ani si nevieme predstaviť jedného ženícha pre desať neviest. Číslovka desať predstavuje plnosť, je symbolom spoločenstva, naznačením, že príbeh sa týka všetkých.

Lampy (grécky lampas) nepredstavujú malé olejové lampičky, ale svietiace pochodne, ktoré sa používali na osvetlenie dvorov a veľkých miestností. Takouto horiacou pochodňou by mal byť človek, ktorý verí v Krista.

Olej – v dejinách cirkvi nachádzame rôzne interpretácie, čo je olejom v podobenstve: dobročinné skutky (Ján Zlatoústy), samotný Kristus (Efrém Sýrsky), láska a radosť (sv. Augustín), Duch Svätý (Simeon Mezopotámsky), viera (Luther), vernosť v nasledovaní Krista (Bonnard), osobný vzťah s Pánom (Sand). Kalvín o tajomstve oleja prosto hovorí: „Najjednoduchšou a najprirodzenejšou odpoveďou mi pripadá tá, že horlivé a krátkodobé nadšenie nestačí.“ Iný teológ podotýka: „Pre nás nie je až tak podstatné, čo v podobenstve predstavuje olej. Omnoho dôležitejšie je uvedomiť si, kam sme pozvaní.“

Ženích neprichádzal – prísť neskoro na svadbu nebolo v Oriente nič neobvyklé, keďže predtým musel ženích dokončiť vyjednávanie s otcom nevesty o finančných podmienkach svadobnej zmluvy.

Všetkým sa začalo driemať a zaspali – driemať sa v gréčtine doslova povie pokyvkávať hlavou, čo je správanie typické pre toho, kto je ospalý. V striedavom klesaní a zdvíhaní hlavy je naznačená predzvesť našej smrti – momentu, kedy posledný raz skloníme svoju hlavu a usneme.

V tomto príbehu na rozdiel od iných evanjeliových podobenstiev zaspatie neznamená nedostatok bdelosti.

„Aby azda nebolo ani vám ani nám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!“ – z podobenstva plynie dôležité ponaučenie: pripravenosť (nepripravenosť) nemôže nikto urobiť za mňa. V rozhodujúcom okamihu som za ňu zodpovedný iba ja sám.

Desať panien nás upozorňuje na to, že nemá zmysel mať lampu, a nemať olej. Lampa bez oleja je obraz kresťanstva bez lásky ku Kristovi. Kristus je oheň, ktorý zapaľuje, a to ostatné – skutky, morálka a naše náboženské praktiky majú vychádzať z nášho vzťahu s ním.

Dvere sa zatvorili – smrť zatvára dvere časnosti, kedy je možné zaopatriť si olej. Prítomnosť je jediný čas, ktorý nám je daný k dispozícii. Iba v tomto čase je nám dané získavať a strácať.

Je potrebné povedať, že podobenstvo je voľnejším literárnym žánrom, v ktorom nie je nutné vysvetliť všetky symboly. Dôležitejšie je posolstvo príbehu. V podobenstve vždy môžu niektoré prvky chýbať – napríklad tu nemáme nevestu. Tiež si treba uvedomiť, že niektoré prvky duchovný zmysel nemusia mať, a preto by bolo ťažké vyložiť ich bez toho, aby nedošlo k „znásilneniu“ textu. Napríklad: kto sú tí predavači z podobenstva? Ktorí z nich majú otvorené svoje obchody o polnoci? Kedy vlastne tie nemúdre družičky šli kupovať, keďže sa pre ne už čas naplnil? Odpoveď je jednoduchá: je to podobenstvo, kde nie je nutné všetko interpretovať.

v v v

NA ZAMYSLENIE K TÉME

     Pane, nauč nás žiť s myšlienkou na zatratenie. Nie preto, aby sme sa ťa báli, ale aby sme pociťovali zodpovednosť.

                                                                                                                                  Chesterton

     Ktorým smerom pôjde po smrti naša duša? Tým, ktorý sme jej ukázali na zemi. Dobrí kresťania nezomierajú, ale každým dňom sú bližšie k raju. Hmly, ktoré zatemňujú náš rozum, sa rozplynú. Náš duch bude poznať veci, ktoré sú pred ním tu dole ukryté...

     Uvidíme ho! Uvidíme ho! Ó, bratia moji! Mysleli sme niekedy na to? Uvidíme Boha! Uvidíme ho celkom zreteľne! Uvidíme ho takého, aký je... z tváre do tváre! Uvidíme ho, uvidíme ho!

                                                                                                                                  Ján Mária Vianney

     V nebi sa nám odhalia všetky tajomstvá, ktoré tu len slabo tušíme, pochopíme všetko, čo sa nám v hlučnom svete len zavše vynorí ako ozvena večného ticha, a budeme vnímať všetku hĺbku krásy pozemských tvarov, ktorej sa tu môžeme len na povrchu dotknúť.

     Všetko, o čo sa v živote usilujeme, čo sme len sčasti uskutočnili, a tiež všetko, čím sme nemohli byť, čo nám bolo skryté alebo odopreté, všetka možnosť, ktorá tu na zemi ostala pre nás márna, sa v nebi rozvinie v plnej skutočnosti. A pochopíme, že vlastne sme nikdy nič nestratili, najmä však nie to, čoho sme sa v živote vzdali.

                                                                                                                                  Ladislav Boros

v v v

Stáva sa, že ak niekto vážne ochorie, najbližší zmobilizujú všetky sily a modlia sa za uzdravenie. Na tento úmysel nechajú obetovať sväté omše. Konajú tak i napriek jasným znameniam, že chorý človek umiera.

Pre ľudí je omnoho prirodzenejšie modliť sa za uzdravenie ako za pokojné umieranie a dobrú smrť. Svätý Bernard z Clairvaux, ktorý bol dobrým znalcom Svätého Písma i židovskej tradície, kázal klásť umierajúcim mníchom na ústa kríž. Vychádzal pritom z Knihy Deuteronómium, ktorá zachytáva smrť Mojžiša. Slovenský preklad o nej hovorí stroho: „A Mojžiš, Pánov služobník, zomrel tam... podľa Pánovho rozkazu“ (Dt 34,5). No hebrejský text nehovorí „podľa Pánovho rozkazu“, ale „pobozkaný Bohom“. Svätý Bernard pripravil svojich mníchov, aby umierali s krížom na perách, v objatí s Bohom.

Je prirodzené, že pri smrti blízkeho človeka nás ovládne žiaľ. Niekedy možno bezútešný plač. Je to správne, veď máme svoje city a treba im nechať voľný priebeh, uvoľniť ich. Toto obdobie smútku nie je dobré „preskočiť“, potlačiť, či niečím prekryť. No za citmi by mala nasledovať viera. Hlboké presvedčenie, že brána, ktorou odišli naši zosnulí, nevedie do „ničoty“. Viera, že smrť je ukončením iba prvého dejstva.